cvaknout si
[cvakno͡ut sɪ]
(3. j. -kne si, rozk. -kni si, čin. -kl si, -knul si, čin. ž. -kla si, podst. jm. -knutí (si))
sloveso dokonavé
kolokv. expr.
(kdo si cvakne ~; čeho; z čeho)
loknout si, napít se alkoholu:
Večer si rád cvakne.
Občas si cvaknu slivovice.
Párkrát si cvakli z flašky.
„Cvakneme si?“ zeptal se, když vyndal láhev.
Slovník spisovného jazyka českého (1960–1971)
[cvakno͡ut sɪ]
(3. j. -kne si, rozk. -kni si, čin. -kl si, -knul si, čin. ž. -kla si, podst. jm. -knutí (si))
sloveso dokonavé
kolokv. expr.
?kolokviální expresivní
Jako kolokviální expresivní označujeme kolokviální slova a významy, které nesou expresivní příznak.
kolokviální
Jako kolokviální označujeme slova a významy, které jsou typické pro každodenní vyjadřování a zároveň v něm nepůsobí zhruběle. Tradičně se označují jako nespisovné.
Jako kolokviální expresivní označujeme kolokviální slova a významy, které nesou expresivní příznak.
kolokviální
Jako kolokviální označujeme slova a významy, které jsou typické pro každodenní vyjadřování a zároveň v něm nepůsobí zhruběle. Tradičně se označují jako nespisovné.
(kdo si cvakne ~; čeho; z čeho)
loknout si, napít se alkoholu:
Večer si rád cvakne.
Občas si cvaknu slivovice.
Párkrát si cvakli z flašky.
„Cvakneme si?“ zeptal se, když vyndal láhev.
Slovník spisovného jazyka českého (1960–1971)